Oslávili sme MDD návštevou galérie a múzea ľudového umenia vo Finticiach. Strávili sme v jeho priestoroch príjemné dve hodiny, spojené s prehliadkou a odborným výkladom správcu múzea, Mgr. Gabrielom Trusom. Múzeum vzniklo v roku 2014 a orientuje sa na budovanie a prezentovanie zbierkového fondu s regionálnym zameraním. Vystavované expozície nám priblížili dejiny obce Fintice v troch expozíciách, venovaných Jozefovi Kolarčíkovi-Fintickému, východoslovenskému národopisnému zberateľovi, šľachtickým rodom vo Finticiach, archeológii a životu Fintičanov.
História šľachtického sídla vo Finticiach siaha do 13. storočia, kedy bola obec osadou kráľovských strážcov hraníc. Kaštieľ prešiel v priebehu ďalších storočí postupným vývojom. Pôvodné gotické sídlo bolo v 16. a 17. storočí rozšírené a prestavané do renesančnej podoby. Pri ďalšej rozsiahlej prestavbe v 18. storočí bol komplex kaštieľa barokizovaný.
V múzeu, ktoré sa nachádza v zrekonštruovanej časti bývalej sýpky, sme obdivovali zbierku vzácneho porcelánu, ktorý tvoril časť ukrytého pokladu, nájdeného v odpadovej šachte barokového kaštieľa. Boli to nielen malé porcelánové šálky a tanieriky, ale aj porcelánové zvieracie figúrky. Z malej zbierky porcelánu vynikal pestrofarebný bažant s dlhým chvostom. Stále žijúca majiteľka kaštieľa o ňom povedala, že bol vždy položený na jej stole počas raňajok, obeda a večere.
Na stenách múzea viseli staré fotografie Jozefa Kolarčíka-Fintického, ktorý fotil obyvateľov dediny a ľudí z okolia. Na stenách sme videli obrazy a fotografie s portrétmi majiteľov kúrie v priebehu 18., 19. a 20. storočia, ich osobné veci a predmety, ktorých sa obyvatelia starého sídla dotýkali pred mnohými rokmi.
V uvítacom salóne na prízemí kaštieľa sme so zaklonenými hlavami obdivovali stropné maľby troch erbov rodiny Dessewffy. Najstarší erb tvorili dve morské panny s ružami pri nohách. Postupom času a s pribúdajúcimi zásluhami šľachticov rodu Dessewffy pribúdali nové symboly - palcát, ktorý symbolizoval víťazstvo šľachtického rodu v boji proti Turkom. Videli sme aj sčasti zrekonštruované kartuše – staré nástenné maľby, ktoré veľmi pravdepodobne zachytávali tváre šľachticov a majiteľov kaštieľa. Kvôli vážnemu poškodeniu sa ich však nepodarilo úplne obnoviť. Nenávratne sme stratili možnosť vidieť ručne maľované originálne portréty šľachticov.
V priestore salónu bol umiestnený starý nábytok, skrine, stoličky, kreslá, leňošky, lustre, dokonca aj starý klavír v malom hudobnom salóniku. Niekdajší šľachtickí majitelia fintického kaštieľa boli hudobní nadšenci a veľkí propagátori hudobného umenia. Vo svojej rezidencii vybudovali významnú tzv. Fintickú zbierku hudobnín, ktorá je dnes uložená v archíve Matice slovenskej. V kaštieli pôsobili viacerí učitelia hudby z Viedne a navštívil ho i sám Ludwig van Beethoven.
Okrem starých historických predmetov sme si prezreli aj zbierku starých bábik, ktorú venovala zberateľka z Prešova a malú zbierku predmetov z filmu Pásla kone na betóne, s Milkou Zimkovou v hlavnej úlohe. Exteriéry do filmu boli z veľkej časti natočené v jednom malebnom svetlomodrom domčeku v kopci pri potoku, neďaleko kaštieľa.
Určite najtajuplnejším miestom, ktoré sme v kaštieli navštívili, boli pivničné priestory. V podzemí sme museli dávať pozor na nízke stropné klenby. Videli sme priestory na úschovu vína, s ktorým grófska rodina obchodovala, staré predmety súvisiace s bojom, väzením, mučením a pochovávaním nebožtíkov. Magnetom pre nás bola hlboká studňa so zázračnou vodou, o ktorej sa traduje, že kto sa z nej napil, mohol do rána tancovať.
Ako sme sa dozvedeli z úst sprievodcu, úlohou múzejného zariadenia je zachovať bohaté historicko-kultúrne tradície obce Fintice nielen pre miestnych obyvateľov, ale hlavne pre turistov, ktorých srdečne pohostia aj veľmi chutnou ovocnou limonádou alebo kávou v krásnej spoločenskej miestnosti s terasou a východom na zelený trávnik do parku, ktorý obklopuje budovu kaštieľa.
Na záver chcem povedať, že stretnutie s históriu, ktorú sme mohli vnímať cez skutočné predmety a obrazy bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý odporúčam zažiť každému.
Autorka príspevku: PhDr. Andrea Mladá
